S dodávkou po Albánsku (2023)
„Čauko, Boris, nemáš chuť ísť na road trip po Albánsku?“ – pýta sa ma Jano. Samozrejme, myslel tým ten ďalší týždeň. Pred rokom kúpil starú dodávku, ktorú prerobil na jednoduchý karavan. Zozadu vyhodil sedačky, primontoval konštrukciu na matrace a auto je pripravené na ďaleké cesty. Tejto sa, samozrejme, nedalo odolať.
Jano Viazanička už pár týždňov jazdí po Balkáne, kde fotí svoj projekt Balkánska dovolenka. Ja sa k nemu pripájam v Čiernej Hore, kam som priletel priamo z Bratislavy za hodinu a za celkom prijateľnú cenu. Albánsko, aj keď sa to tak na prvý pohľad nezdá, je dostupné letecky z akéhokoľvek miesta v Európe za cca dve hodiny.
V období studenej vojny (1947 – 1991) Albánsku vládol tvrdou a krvavou rukou Enver Hodža. Diktátor bol známy svojím vlastným štýlom komunizmu, zvaným aj „hodžizmus“, a tento systém sa stal jedným z najizolovanejších režimov na svete. Albánsko podporovalo Sovietsky zväz a Čínu len do roku 1961, keď Hodža odmietol sovietsku intervenciu v Maďarsku a následne v Československu. Krajina bola odvtedy znepriatelená so Západom, so Sovietskym zväzom, Juhosláviou a Čínou, pripravená na útok zo všetkých strán, čo len zdôrazňovala Hodžova paranoja. Za štyridsať rokov vlády postavil diktátor, ktorý zomrel v roku 1985, v tejto chudobnej krajine desiatky tisícov bunkrov a kilometre protiatómových krytov. Celkovo takmer 700-tisíc betónových bunkrov – na jeden pripadali štyria obyvatelia tejto krajiny.
Reštaurácia Orkidea Palace. Podobná architektúra je v Albánsku veľmi obľúbená.
Eco Camping Valona pri lagúne Narte. Bes tu chová kone, aby na nich turisti mohli jazdiť po okolí.
Do Albánska vchádzame z Čiernej Hory cez hraničný prechod Bozhaj. Z auta vidíme Skadarské jazero pokryté leknami. Je to najväčšie jazero na Balkáne, jeho rozloha kolíše od 370 do 540 km2, najväčšia sladkovodná rybolovná oblasť a jedna z najväčších vtáčích rezervácií v Európe.
Našou prvou zastávkou je mesto Schröder. Predrali sme sa na trhovisko, kde predávajúci ponúkali na ulici tabak, olivy, sväté obrázky a úhory. Šoférovanie v Albánsku je vo všeobecnosti veľmi chaotické, autá často vchádzajú do protismeru a trúbenie je naozaj zbytočné. V Albánsku je extrémne málo diaľnic a zväčša obchádzajú veľké mestá. Je to pozostatok Hodžovej vlády, ktorý pre svoj strach z invázie sovietskych vojsk zakázal stavať cesty a diaľnice.
Navigácia nám pred Tiranou ponúkla alternatívnu kratšiu cestu, aby sme sa vyhli zápche pred mestom. Naša cesta sa tým predĺžila o hodinu, cesty mimo diaľnic sú nespevnené, rozpadnuté a vedú dedinami a osadami, kde turisti zablúdia iba náhodou – tak ako my.
Plán našej cesty ale nie sú mestá vo vnútrozemí, chceme ísť po ceste popri pobreží, a tak vchádzame do mesta Shengjin, známeho svojou nádhernou plážou Rana e Hedhun, ku ktorej sa vchádza úzkou kľukatou cestou popri shengijskom vojenskom prístave. Fotografovanie je zakázané, ako nám to oznamujú tabule popri rozbitej ceste, a my nechceme riskovať problém s vojakmi, ktorí stoja pri ceste. Je začiatok septembra, takže pláže sú väčšinou prázdne, míňame otrhaný masážny stánok a prechádzame sa niekoľko kilometrov dlhou plážou, na konci ktorej je obrovská piesková duna, ktorá ústí do kopcov nad morom.
K dodávke sa vraciame až po zotmení, vybavíme si prenocovanie zadarmo na parkovisku, popíjame víno. Plánujeme program na ďalší deň. Cesta starou dodávkou má aj svoje výhody. Nikto nás nerieši, ak by sme mali veľký karavan, určite by sme platili minimálne 20 eur za prenocovanie.
Pláž Golem v Durrës je dlhá 3000 metrov, všade naokolo sú hotely, niektoré len rozostavané, turistika v Albánsku sa rozvíja veľmi rýchlo, až sa zdá, že to nestíhajú. Betón, výdobytok civilizácie, je všade, kam sa človek pozrie. K niektorým hotelom však v tej rýchlosti zabudli postaviť parkoviská. Desaťtisíce Hodžových bunkrov bolo po tom, čo režim v roku 1990 padol, ponechaných svojmu osudu. Z niektorých sa stali kaviarne, skladiská, útulky pre bezdomovcov a tu na pláži Golem slúžia ako vlnolamy na mólach.
Nasledujúcu noc spíme na parkovisku pri vstupe do Národného parku Divjakë-Karavasta. S dodávkou sme prišli až neskoro večer a na hľadanie miesta na spanie nebol čas. Ráno nám v kaviarni oproti spravil majiteľ kávu a keď sme mu ušúľali cigaretu, usmial sa a po albánsky nám poprial pekný deň.
Národný park Divjakë-Karavasta sa nachádza v bezprostrednej blízkosti Jadranského mora, v blízkosti mestečka Divjakë. Lagúna je jednou z najväčších v oblasti Stredozemného mora a spolu s mokraďami a lesmi poskytujú útočisko veľkému množstvu živočíchov, najmä vtáčích druhov. Oblasť sa stala významným útočiskom pre migrujúcich vtákov na ceste medzi Európou a Afrikou.
Pláž v Durrës. Turistika v Albánsku sa rozvíja veľmi rýchlo napriek štyridsaťročnej diktatúre.
Popoludní opúšťame národný park a smerujeme do Fier. Bezpečné miesta na prespanie cez noc ľahko nájdeme na internete cez rôzne aplikácie.
Takto sme našli aj opustenú pláž, kde stál iba jeden starý mercedes a štyria rybári, ktorí nás ponúkli syrom s chlebom a ukázali nám starý spôsob rybolovu. Dvaja z tímu vliezli do studenej vody a tlačili starú nafúknutú pneumatiku približne 50 metrov od brehu, pričom postupne odvíjali sieť na lov rýb. Takto vytvorili polkruh a vrátili sa sto metrov nazad na breh. Ďalší dvaja rybári začali priťahovať oba konce siete k sebe a po chvíľke mali na brehu kopec rýb. Pár z nich nám aj s hrdosťou ponúkajú na predaj, nemali by sme si ich ale kde upiecť.
Blízko pri pláži sme našli Camping Epoka e Re, kde nám majiteľ dovolil prespať v dodávke zadarmo, keďže sezóna sa už skončila. Ráno ale vypol teplú vodu, tak som sa rýchlo prebral aj bez kávy.
Laguna u Narte patrí k najvýznamnejším mokraďovým územiam v Albánsku. Unikátna je predovšetkým kvôli prítomnosti kolónie plameniakov, ktorých tu v súčasnosti hniezdi viac ako 3000. Severná časť lagúny funguje ako prirodzená nádrž slúžiaca na získavanie soli odparovaním morskej vody.
Do Eco Campingu Valona pri lagúne prichádzame neskoro večer, vonku horí oheň a pri ňom sedí pár Nemcov, Holanďanov a Angličanov hrajúcich na gitare. Hneď ako vystúpim z auta, víta ma domáci: „Čaute, chalani, poďte so mnou, ukážem vám môj bar.“ Je to majiteľ a volá sa Bes, albánsky Kosovec, ktorý žil 8 rokov vo Švédsku, kde vlastnil stavebnú firmu. Jeho zamestnanci boli prevažne Slováci, ktorých si doteraz nevie vynachváliť. „Slováci sú výborní pracanti, dokážu spraviť robotu, navariť si a večer si aj poriadne vypiť.“ To posledné sme aj vykonali, a tak keď Bes začal prepínať medzi albánčinou, slovenčinou a zmesou balkánskych rečí, ja som sa pobral do dodávky. Treba si aj pospať a pripraviť sa na ďalší deň.
Zábavný park na pláži Golem v Durrës, ktorá je dlhá 3 000 metrov. Všade naokolo sú hotely, niektoré len rozostavané.
Desaťtisíce Hodžových bunkrov bolo po tom, čo režim v roku 1990 padol, ponechaných svojmu osudu.
Mesto Gjirokastër, rodisko Envera Hodžu, leží medzi vysokánskymi horami vo vnútrozemí. Gjirokastër má ráz stredovekého mesta s úžasným osmanským šarmom. Dodávku zaparkujeme pod kopcom, na ktorom tróni impozantná zrekonštruovaná pevnosť. Pod ňou pulzuje živé staré mesto so spleťou kamenných uličiek, plných malých kaviarničiek a obchodíkov so starožitnosťami a suvenírov pre turistov.
Pod mestom sa nachádzajú desiatky kilometrov protiatómových krytov. Podzemné chodby mali slúžiť ako útočisko pre vrcholných predstaviteľov režimu a vojenské velenie v prípade konfliktu a odtiaľto mali byť riadené vojenské operácie. Miestni obyvatelia sa tu niekoľkokrát do roka museli zúčastňovať vojenských cvičení. Každý z nich bol počas diktatúry vojakom, ktorého povinnosťou bolo brániť vlasť. V komplexe pod mestom by v prípade vojny bolo možné vydržať niekoľko týždňov. Dnes sú však múry a tunely, ktoré mali odolať jadrovým bombám, schátrané a slúžia iba ako atrakcia pre turistov.
Našu cestu ukončujeme v meste Sarandë na nádhernej pláži, na ktorej sa do mora vlieva sladkovodná rieka z vnútrozemia. Už v Gjirokastëri nám dodávka začala vypovedať službu, viackrát sa nám ju nepodarilo naštartovať. V Sarandë sme našli autoservis, v ktorom sme chceli dať skontrolovať elektroniku. Po prezretí auta nám majiteľ oznámil, že to nie je ten najväčší problém – vo vysokých horách Albánska sa nám zničili brzdy, a tak čakáme celý deň na náhradné súčiastky.
Po pár hodinách prichádza Paavo z Fínska, ktorý si tu pred dvadsiatimi rokmi kúpil v meste apartmán a viackrát za rok navštevuje Sarandë. V servise si necháva servisovať svoj starý mercedes. Viete, kde je najviac mercedesov na svete v pomere na počet obyvateľov? Áno, v Albánsku. V 60. až 90. rokoch 20. storočia boli v Albánsku autá len pre vyvolených, ktorí to mali štátom povolené. Keď mestami alebo vidiekom počas „hodžizmu“ prechádzali autá, dalo sa to považovať za sviatok. V čase konca diktatúry bolo v krajine evidovaných len približne 5000 áut. Funkcionári zo všetkého najviac obľubovali mercedesy a to malo veľký vplyv na obyčajných ľudí, takže v súčasnosti táto značka tvorí až 80 % všetkých áut v krajine. Paavo, ktorý minulý rok oslávil sedemdesiatku, sa ma pri čakaní na svoje auto pýta na rodinu. Vravím, že ma doma čaká malá dcérka a manželka. „Don’t stay too long!“ radí mi a my sa s naštartovaným autom vraciame domov na Slovensko. Cez Kosovo, Srbsko a Maďarsko. Ale to je už iný príbeh.
Stíhačka v starobylej pevnosti mesta Gjirokastër. Pod ňou sa nachádzajú desiatky kilometrov protiatómových krytov.
USA 2018
Georgia 2019
Kenya 2018
