Jozef Andris sa narodil sa v Dolnom Kubíne v roku 1927. Áno, má 95 rokov. O miesto na Baťovej školy práce sa uchádzal na základe inzerátu. „Práve som končil meštianku a hodilo sa mi to. Mal som 15 rokov.“ Jeho cesta na miesto konania „psychotechnických“ skúšok bola príbehom samým osebe. Skúšky boli súborom asi tridsiatich otázok – odpovede samy osebe neboli ťažké, ale na ich vyriešenie bol určený pomerne krátky čas, takže sa nimi testovala bystrosť uchádzača a schopnosť zorientovať sa v situáciách. Jozef vstal o pol štvrtej ráno a vybral sa dvanásť kilometrov do Ružomberka, kde sa konali skúšky. Pešo. Narobil si pritom pľuzgiere. „Testy som urobil, ale skúšajúci sa ma spýtal, ako teraz pôjdem domov. A ja som si uvedomil, že už bude onedlho večer a ja sa vlastne nemám ako dostať domov. Hovoril som si, že počkám, možno sa otec bude o mňa báť a pôjde po mňa s vozom, ale zároveň som si uvedomoval, že to je nezmysel.“ Napokon ho zobral autom šéf obchodu Baťa v Dolnom Kubíne, čím firma prezentovala svoj ľudský prístup. „Po ceste sme sa rozprávali a spriatelili,“ spomína Andris. Ďalší zážitok bol potom už samotná cesta do Baťovian. „Prestupoval som štyrikrát a išiel aj kusy cesty pešo. Dovtedy som nikdy nešiel vlakom.“
V Baťovanoch/Partizánskom prežil Jozef Andris 80 rokov. Baťov systém umožnil chudobnému šikovnému človeku dostať sa veľmi vysoko. „Neprijímam riaditeľov, vychovávam si ich,“ povedal svojho času Tomáš Baťa a to bol aj Jozefov prípad. Jeho najvyššia pozícia bola hlavný finančník a rozpočtár podniku (v nástupníckom podniku Závody 29. augusta). Mal na starosti 60 organizačných celkov.

Anna Poláková (1930) prišla do Baťovian ako 15-ročná, presťahovali sa s rodičmi. Práve končila meštiansku školu a Baťova škola práce bola jediná možnosť, keďže nechcela opustiť svojich rodičov. „Tí síce žili v meste, ale ja som musela bývať na internáte. Také boli predpisy. Nebolo nás ešte veľa, tak sme boli so spolužiakmi jedna rodina, pomáhali sme si.“ Vtedy bolo v Baťovanoch iba pár domov. „Na konci Roosveltovej ulice tieklo staré koryto rieky Nitra a pásli sa tam ovečky.“ Anna sa prihlásila za mladú ženu do Baťovej školy práce. To boli oficiálne termíny: Mladá žena a mladý muž. Vyučila sa za lemovačku a po troch rokoch práce v papučiarni ju zavolali do administratívy. „Pracovala som na leteckom oddelení, ktoré bolo súčasťou dopravného oddelenia. Firma Baťa mala niekoľko lietadiel, zamestnávala aj letcov. Potom pokračovala ako vedúca výborne vybaveného poštového oddelenia. Neskôr pôsobila v odbyte, čo zavŕšila pozíciou vedúcej účtovníčky odbytu, odkiaľ odišla začiatkom roku 1989 do dôchodku. „Aj keď sme mali organizovaný čas aj cez víkend, mali sme taký program, že nás viedli k láske ku kultúre, chodili sme na divadlo, športy a do prírody“. Aktívne sa venovala gymnastike. Práve v baťovskom skautskom oddiele si našla aj manžela, s ktorým prežila 63 rokov, je jediná z tejto spoločnosti, ktorá si vzala spolužiaka zo školy. O takéto vzťahy však nebola núdza. Baťa rodiny podporoval a práve pre chovancov, ktorí vstúpili do manželského zväzku, boli určené typické rodinné domčeky.
Anna Poláková hovorí aj o mzdách. V Baťovej škole práce sa zarábalo dobre, ale vychovávateľky dbali, aby si žiaci a žiačky peniaze odkladali. „Absolvent mal potom dosť peňazí na štart do života, či už ostal u Baťu, alebo šiel niekam inam. Všetci sme sa naučili, ako narábať s peniazmi.“
Pani Anna odpracovala vo fabrike 44 rokov a spätosť s fabrikou cíti dodnes. „Všetci, čo sme tam robili, sme sa cítili ako majitelia“.

Emil Farbiak sa narodil v Hodruši v roku 1930. Meštiansku školu absolvoval hneď po skončení vojny, na psychotechnické testy sa vybral do Banskej Bystrice. „Šiel som tak, že prvých desať kilometrov, do Banskej Štiavnice, som prešiel pešo a potom vlakom, ktorým som dovtedy nikdy necestoval,“ spomína. Bol silný a urastený, tak bol preradený do garbiarní v Bošanoch – túto upadajúcu fabriku Baťa kúpil a povzniesol, veď spracovanie kože je pre obuvnícky závod životne dôležité. Emil však vedel kresliť, tak jeho ďalším pôsobiskom bola modeláreň, čiže tvorba modelov. Potom robil vo výrobe vedúceho konfekčnej dielne a neskôr opäť prešiel zo zdravotných dôvodov do administratívy – pracoval v útvare technickej prípravy výroby až do dôchodku. Jeho veľká vášeň je spev, spieva v speváckom zbore a napísal aj niekoľko piesní vrátane textov. Jednu – oslavu sveta Baťovcov – nám spieva. Text je plný spolupatričnosti a lásky k prostrediu, ktoré všetkých prítomných formovalo. Má pekný barytón a my cítime hrču v hrdle. Ešte vo svojom veku jazdí na bicykli. Keď odchádza, predsedníčka klubu Soňa Múčková mu dôrazne pripomína, aby šiel pomaly alebo popri bicykli. Je teplo. „Oni sú ako moja rodina,“ usmieva sa a podotýka, že v Klube absolventov Baťovej školy práce Partizánske sú aj rodinní príslušníci a sympatizanti. Baťovská tradícia tak môže prežívať.

Anton Jablonický (1931) má 91 rokov, ostatní ho nazývajú benjamínkom. Pochádza z Lakšárskej Novej Vsi pri Šaštíne. „Na meštianku do Šaštína som chodil sedem kilometrov na bicykli, v zime pešo. A to už musel sakramentsky zlý čas, aby mi otec dovolil zostať doma.“ Do baťovej školy ho „zlanáril“ známy, ktorý už bol v tých časoch absolvent. „Páčila sa mi uniforma, ktorú nosili.“ Veru tak, baťovci nosili uniformu. Mali vychádzkovú a pracovnú.
V Baťovanoch Antona vybrali už po roku do modelárne (oddelenia tvorby modelov). Aj keď novici mali povinnosť odpracovať si dva roky vo výrobe, boli aj výnimky. „Tak som sa rozhodol, že nebudem strojárom ako moji bratia, pretože stále som uvažoval, že by som odišiel a dal sa na strojárinu. Priznám sa, že k rozhodnutiu viedol aj biely plášť, ktorý mi dali.“
Vo vzdelávaní pokračoval na Baťovej Vyššej priemyslovej škole v Zlíne. Navyše diaľkovo študoval španielčinu podľa pražského rozhlasového kurzu. „Naživo som si jazyk trénoval s kubánskym kolegom.“ Svoje skúsenosti z oblasti technológie modelárstva aj jazyka využil už ako zamestnanec zahraničného obchodu v zahraničí: Niekoľko rokov žil na Kube, kde pomáhal rozbiehať novú fabriku na obuv, okrem iného vyvíjal bejzbalové topánky. „Brali sme mieru miestnym obyvateľom, aby sme našli optimálny tvar, zistil som, že sú tam oproti našincom rozdiely – Kubánci majú vo všeobecnosti väčšie chodidlá.“
Svoje skúsenosti zúročil aj v Mexiku, Angole a Mongolsku. Pôsobil aj ako pedagóg, napísal dve knihy, je autorom niekoľkých dôležitých zlepšovacích návrhov a vynálezov. Jeho práca bola dôležitá pre počítačový modeling. Aktívne sa venoval futbalu, bol reprezentačný brankár v celoslovenskej lige.

„Môj príbeh je úplne iný ako tu mojich kolegov,“ hovorí Karol Marko (1929). „Narodil som sa vo veľmi chudobnej rodine v Dolnom Lopašove, okres Piešťany. Pochádzal som z deviatich detí. V detstve som okúsil hlad, biedu, chodil otrhaný, bosý. Keď som mal desať rokov, zobral si ma strýko do Šenkvíc, živil ma a ja som mu pomáhal s vinohradmi a s hospodárskymi zvieratami. Bolo mi tam vynikajúco, bol som tam sám, oni deti nemali.“ Strýko bol kamenár, chodil aj do Bratislavy, vykladal dunajské brehy a Karol upratoval v hospodárstve, staral sa o zvieratá. „A do školy som mal len dvesto metrov!“
Do šenkvickej meštianky prišli dotazníky práce na štúdium u Baťu. Skúšky robil v Bratislave. „Nestihol som odpovedať na všetky otázky. Už som ani nedúfal, že ma vezmú, strýko mi vybavil učenie u kolegu kamenára, ale krátko predtým, ako som mal nastúpiť, prišlo mi oznámenie o prijatí“.
Hneď po príchode mu dali prácu s vriacou smolou. „Vyhrnul som si rukávy na košeli, aby mi smola nezafrkala košeľu, oblečenie sme si museli kupovať sami. Smola mi prskala na holé ruky. Vtedy som plakal od bolesti a chcel som odísť.“ Napokon zotrval. Robil rôzne práce a po druhom ročníku začal pôsobiť ako mzdový účtovník. „Nebolo to ťažké, lebo sme nemuseli vypočítavať nemocenskú a podobne, každý dostal plat 500 korún aj keď bol celý mesiac chorý.“ V roku 1949, keď sa po zoštátnení oddelila výroba od obchodu, pracoval ako vedúci výplatného oddelenia pre obchod (podnik premenovali na Obuva). Neskôr pracoval v „top manažmente“ nástupníckej fabriky Závody 29. augusta ako mzdový účtovník. Karol Marko hovorí aj o zmenách po prevzatí moci komunistami. „Zrazu bolo v závode aj tridsať percent protekčných ľudí, ktorí nič nerobili. To za baťovských čias nemohlo byť. Navyše sa oddelili obchody od výroby, a to bola veľká chyba: Obchody boli výborné pre prieskum trhu. Presne sme vedeli, čo treba vyrábať.