Ako sa máš, Slovensko? (2025)

Tento projekt vznikol z jednoduchej otázky, ktorú si kladiem čoraz častejšie: Ako sa máme? Ako sa cítime v krajine, ktorá ide nesprávnym smerom, a vo svete, ktorý sa mení rýchlejšie, než stíhame sledovať?

Niečo z mojich úvah ovplyvnila aj osobná situácia. Som rozvedený, ale dostal som v živote druhú šancu. Teraz mám skvelú manželku a úžasnú dcérku. Čo to s tým má? Že nič nemusí byť definitívne. Aj naša krajina na tom môže byť lepšie. Ľudia, ktorí ju obývajú, môžu žiť lepší život, môžu kvalitne vyštudovať, zostať tu a nebáť sa napríklad stavu nášho zdravotníctva. Dúfam, že mladí ľudia sa tu raz budú môcť ozaj realizovať. Dúfam, že z čela kultúry odídu tí, ktorí na to nemajú žiadne kompetencie.

Kedysi som si každé ráno prečítal alebo vypočul najnovšie správy o slovenskej politike. Už dávno to nerobím. Neviem, či je to pud sebazáchovy, ale radšej počúvam hudbu. Je pozitívna.

No nezostávam nečinný. Aj tento môj projekt je pokus nájsť našu lepšiu tvár.

Fotografujem ľudí na rôznych miestach Slovenska. Portrét hneď vytlačím a pod portrét mi každý napíše krátky odkaz – čokoľvek, čo nosí v sebe. Môže to byť spomienka, pocit, názor, niečo, čo mu alebo jej leží na srdci.

Takto vzniká zbierka portrétov a výpovedí, ktorá ukazuje, čo ako spoločnosť prežívame. Nie cez štatistiky a analýzy, ale ľudí, ich tváre a ich pohľady na svet okolo.

Projekt vzniká v čase, keď sa Slovensko ocitá na križovatke. Politika sa vychyľuje smerom, ktorý v mnohých vyvoláva obavy.

Roky chodím na protesty, pozorujem ľudí, počúvam ich. Cítim napätie, ale aj nádej. Chcem pochopiť, čo prežívame – a zachytiť to. Nie ako komentár, ale ako obraz. Ako otázku, ktorú kladiem každému – aj sebe: Ako sa máš, Slovensko?

Ema, 25 rokov, Slovensko

Dnes ráno som sa zobudila s ľahkou opicou. Nič to však nemení na fakte, že dnešok aj včerajšok bol skvelým dňom. Ak zabudnem na existenciu politickej situácie v mojej domovine, môžem všetky svoje dni, budúce i minulé hodnotiť ako štastím naplnené.

Opica ma prešla a tajne dúfam, že aj našu krajinu čoskoro prejde <3

Ema, 25, Slovakia

I woke up with a slight hangover today. But that doesn’t change the fact that yesterday and today have been great.
If I forget that politics even exists in this country, I can say all my days — past and future — are filled with happiness.
The hangover is fading, and I secretly hope the same will happen with the state of our country <3

Anika, 18 rokov, Spišská Nová Ves

Vždy sa riadim tým, že kým kravy múkajú, kohúty kikiríkajú a ranný čaj s mamkou chutí lahodne je prečo žiť. Som s pokojná s tým, kto som, kde som a čo je mojím životným poslaním. 

Myslím si, že ľudia by sa mali navzájom viac ľúbiť a preto vstávam každé ráno s cieľom šíriť čo najviac dobro, hoci nemusí byť opätované. No aj tak mi to všetko stojí za to!!!

Anika, 18, Spišská Nová Ves

I always live by this: as long as cows are mooing, roosters are crowing, and morning tea with my mom tastes good, there’s a reason to live. I’m at peace with who I am, where I am, and what I believe my purpose is.
I think people should love each other more. That’s why I wake up every morning with the goal of spreading kindness — even if it’s not returned. It’s still worth it!

Daňo, 64 rokov, Ozdín

Čas beží veľmi rýchlo, čo som si začal uvedomovať po 50tke, a najmä, keď sa nám narodili vnúčatá. Minulosť náročná, ale každá doba je zvládnuteľná, takže aj súčastná. Podstatné je, aby sme mali dobré zdravie, porozumenie jeden pre druhého. No a myslím si, že od toho sa odvíjajú všetky podstatné veci v živote. 

Daňo, 64, Ozdín

Time moves faster than I expected — I started to notice it after I turned 50, especially after our grandchildren were born.
The past was hard, but every era can be endured, even this one. What matters is good health and understanding between people. I believe everything else in life stems from that.

Boris, 42 rokov, Bratislava

Slovensko je ako vždy na rozhraní. Medzi východom a západom, pokrokom a tmárstvom, nádejou a rezignáciou.. Ale dáme to ako vždy! Tento nekultúrny ansábl v parlamente a vláde nepokazí našu radosť z toho, že všetko raz bude lepšie 🙂 

Boris, 42, Bratislava

Slovakia, as always, stands at a crossroads — between East and West, progress and ignorance, hope and resignation.
But we’ll get through it, like we always do. This uncultured ensemble in our parliament won’t ruin our belief that things will get better 🙂

Júlia, vek 81 rokov, Málinec

V živote človeka sú chvíle, na ktoré by sme najradšej zabudli, ale sú chvíle, ktoré by sme chceli zastaviť, aby trvali čo najdlhšie. 

Radosť prežívania s našimi deťmi, vnúčatami ale najväčšou radosťou sú naše pravnúčatá. 

Do ďalšej budúcnosti im prajeme, aby ju prežili v pokoji a láske, ktorá dnešnému svetu veľmi veľmi chýba.

Júlia, 81, Málinec

In life, there are moments we’d rather forget — and moments we wish could last forever.
Spending time with our children and grandchildren brings joy, but the greatest happiness comes from our great-grandchildren.
For their future, I wish peace and love — something our world is deeply missing.

Michal, 47 rokov, Bratislava

Jednou z najsilnejších životných skúseností, aké som zažil, je odpustenie a zmierenie. Odpustením som preťal všetky neviditeľné laná, ktoré ma spájali s ľuďmi, ktorý mi ublížili. Odpustenie mi dalo nečakanú slobodua chuť zmieriť sa so sebou, Bohom a svetom. Ďakujem že ste si to prečítali a ste v tom so mnou. 

Michal, 47, Bratislava

One of the most powerful experiences in my life has been forgiveness and reconciliation.
Forgiveness helped me cut the invisible ropes tying me to the people who hurt me.
It brought me unexpected freedom — and the strength to make peace with myself, with God, and with the world.
Thank you for reading this. I’m glad we’re in it together.

Manon, 32 rokov, Bratislava – Zimbabwe

Som unavená z tejto krajiny. Tak sa cítim, a i tak poslednú dobu vyzerám. Je vysilujúce byť v survival móde, snažím sa mať ale pozitívnejšie nastavenie a vytvárať si svoju realitu. Uvidíme, ako mi to pôjde 🙂 

Túto krajinu milujem, nechcem odísť odtiaľto nastálo, avšak v budúcnosti dúfam a verím, že tu budem tráviť radšej menej času – 3 mesiace za rok a zvyšok v krajinách, kde nie je až tak utláčané umenie. 

Manon, 32, Bratislava / Zimbabwe

I feel tired of this country. That’s how I feel, and lately, it’s how I look, too.
Living in survival mode is exhausting. I’m trying to stay positive and shape my own reality. We’ll see how that goes 🙂
I love this country. I don’t want to leave forever. But one day, I hope I’ll only spend a few months here each year — and the rest somewhere art isn’t so stifled.

Michal, 43 rokov, Banská Bystrica

Cítim únavu, vyčerpanie a pohybujem sa na hrane vyhorenia, už dlhšiu dobu, ale nič profesného, je to vyhorenie zo zmyslu môjho bytia a pôsobenia v tejto spoločnosti. Zároveň cítim akúsi nádej k zmene, ale slabne vo vodách spoločenského a politického marazmu – akoby malo nevyhnutne prísť k tomu, k čomu má prísť. Napriek tomu sa správam podľa nej. 

Michal, 43, Banská Bystrica

I feel drained — like I’ve been on the edge of burnout for a while.
It’s not work-related. It’s more about my sense of purpose in this society.
At the same time, I feel a faint hope for change — but that hope is drowning in political and social stagnation.
Still, I try to act according to that hope.

Nina, 20 rokov, Petržalka (zatiaľ) 

Posledné dni sú zvláštne, nejasné. O mesiac maturujem, v lete sa sťahujem preč z môjho rodného mesta, všetko sa zmení, všetko bude nové. Cítim sa ako keď ideš skočiť do vody, už sa nadychuješ, no ešte si sa nepohol. Hoci je život v tejto chvíli skľučujúci, strašidelný, neistý, teším sa na všetko, čo ma čaká. 

Nina, 20, Petržalka (for now)

These past days feel strange, unclear. I’m finishing school soon, moving away from my hometown this summer.
Everything’s going to change. Everything will be new.
I feel like I’m standing at the edge of a pool — holding my breath, ready to jump, but not quite moving yet.
Even though this moment is scary and uncertain, I’m excited for what’s coming.
I hope it’ll all be okay.