Petra, 32 rokov, Ostrava. Od svojich 18 rokov žijem v ČR. Začala som tu študovať a už som tu ostala. Nikdy som veľmi nepremýšľala nad tým, kde by som chcela žiť, ale vedela som, že tam, kde som sa narodila, nie. Posledné roky, keď sledujem, čo sa deje na Slovensku, som rada, že som odišla. V Ostrave máme galériu a kultúra je pre mňa bezpečný priestor. Tu o ňu zatiaľ nemám strach. Je mi smutno, keď vidím, kam tá slovenská smeruje. U babky som vždy vídavala na stene obrazy s bačom a ovcami. Neznášala som to. Slovensko, zobuď sa! Oviec už bolo dosť. Chcela by som sa niekedy vrátiť a vidieť ľudí korzovať po ulici a cítiť, že sú spokojní. Prísť na Kysuce a vidieť aj niečo iné ako červený smer.
Ako sa máš, Slovensko?
Tento projekt vznikol z jednoduchej otázky, ktorú si kladiem čoraz častejšie: Ako sa máme? Ako sa cítime v krajine, ktorá ide nesprávnym smerom, a vo svete, ktorý sa mení rýchlejšie, než stíhame sledovať?
Niečo z mojich úvah ovplyvnila aj osobná situácia. Som rozvedený, ale dostal som v živote druhú šancu. Teraz mám skvelú manželku a úžasnú dcérku. Čo to s tým má? Že nič nemusí byť definitívne. Aj naša krajina na tom môže byť lepšie. Ľudia, ktorí ju obývajú, môžu žiť lepší život, môžu kvalitne vyštudovať, zostať tu a nebáť sa napríklad stavu nášho zdravotníctva. Dúfam, že mladí ľudia sa tu raz budú môcť ozaj realizovať. Dúfam, že z čela kultúry odídu tí, ktorí na to nemajú žiadne kompetencie.
Kedysi som si každé ráno prečítal alebo vypočul najnovšie správy o slovenskej politike. Už dávno to nerobím. Neviem, či je to pud sebazáchovy, ale radšej počúvam hudbu. Je pozitívna. No nezostávam nečinný. Aj tento môj projekt je pokusom nájsť našu lepšiu tvár.
Fotografujem ľudí na rôznych miestach Slovenska. Portrét hneď vytlačím a pod portrét mi každý napíše krátky odkaz – čokoľvek, čo nosí v sebe. Môže to byť spomienka, pocit, názor, niečo, čo mu alebo jej leží na srdci. Takto vzniká zbierka portrétov a výpovedí, ktorá ukazuje, čo ako spoločnosť prežívame. Nie cez štatistiky a analýzy, ale ľudí, ich tváre a ich pohľady na svet okolo. Projekt vzniká v čase, keď sa Slovensko ocitá na križovatke. Politika sa vychyľuje smerom, ktorý v mnohých vyvoláva obavy. Roky chodím na protesty, pozorujem ľudí, počúvam ich. Cítim napätie, ale aj nádej.
Chcem pochopiť, čo prežívame – a zachytiť to. Nie ako komentár, ale ako obraz. Ako otázku, ktorú kladiem každému – aj sebe: Ako sa máš, Slovensko?
Michal, 43 rokov, Banská Bystrica. Cítim únavu, vyčerpanie a pohybujem sa na hrane vyhorenia, už dlhšiu dobu, ale nič profesijné, je to vyhorenie zo zmyslu môjho bytia a pôsobenia v tejto spoločnosti. Zároveň cítim akúsi nádej k zmene, ale slabne vo vodách spoločenského a politického marazmu – akoby malo nevyhnutne prísť k tomu, k čomu má prísť. Napriek tomu sa správam podľa nej.
bene, 41 rokov, Bratislava. Boris, dík, mám sa fajn, ak si odmyslím okolitý svet. Čo už nám iné zostáva. Teším sa z maličkostí, ktoré sú veľké. Ako moja dcéra. Takže mám sa super, ak si odmyslím okolitý svet. Veď vieš ako, svet je ohromné miesto, kam sa narodiť, ak len ti nie je proti srsti… A počuj?!? Ty sa máš ako, Boris?
Samo, 44 rokov, Bratislava. Keď sa ma známi pýtajú, ako sa mám, zvyknem odpovedať, že „primerane“. Je to jednoduchšie a kratšie, ako spomínať, že ma šľak triafa z toho, že na celom svete víťazia tlčhubovia, narcisovia a nehanební hajzlíci, že cítim svoj stredný vek na zvetrávaní tela a strate nadšenia pre veci, čo ma kedysi bavili, no a to ani nehovorím o drahote v obchodoch. Nuž, primerane k tomu sa mám fajn.
Ema, 25 rokov, Slovensko. Dnes ráno som sa zobudila s ľahkou opicou. Nič to však nemení na fakte, že dnešok aj včerajšok bol skvelým dňom. Ak zabudnem na existenciu politickej situácie v mojej domovine, môžem všetky svoje dni, budúce i minulé, hodnotiť ako šťastím naplnené. Opica ma prešla a tajne dúfam, že aj našu krajinu čoskoro prejde. <3
Júlia, 81 rokov, Málinec. V živote človeka sú chvíle, na ktoré by sme najradšej zabudli, ale sú chvíle, ktoré by sme chceli zastaviť, aby trvali čo najdlhšie. Radosť prežívame s našimi deťmi, vnúčatami, ale najväčšou radosťou sú naše pravnúčatá. Do ďalšej budúcnosti im prajeme, aby ju prežili v pokoji a láske, ktorá dnešnému svetu veľmi, veľmi chýba.
Adam, 20 rokov, Nitra. Jedna babka raz odvetila: „Všadze sa má chodzic.“ A súhlasím, lebo až potom zistíš, na čom ti záleží a čo ťa baví. Plus je to sranda a žiješ potom. Lepšie, ako sedieť doma, že. Presne ako s touto fotkou a dotazníkom. Sranda. PS: Povedala to babka Dušana Vlka. =)
Maša, 37 rokov, Ukrajina. Cítim sa dobre na Slovensku. Ďakujem veľmi pekne, že ja a moje dcéry môžeme žiť v bezpečí.
Boris, 42 rokov, Bratislava. Slovensko je ako vždy na rozhraní. Medzi Východom a Západom, pokrokom a tmárstvom, nádejou a rezignáciou… Ale dáme to ako vždy! Tento nekultúrny ansámbel v parlamente a vláde nepokazí našu radosť z toho, že veci raz budú lepšie 😉
Manon, 32 rokov, Bratislava – Zimbabwe. Som unavená z tejto krajiny. Tak sa cítim a i tak poslednú dobu vyzerám. Je vysiľujúce byť v survival mode, snažím sa mať ale pozitívnejšie nastavenie a vytvárať si svoju realitu. Uvidíme, ako mi to pôjde. 🙂 Túto krajinu milujem, nechcem odísť odtiaľto nastálo, avšak v budúcnosti, dúfam a verím, tu budem tráviť radšej menej času – 3 mesiace za rok a zvyšok v krajinách, kde nie je až tak utláčané umenie.
Daňo, 64 rokov, Ozdín. Čas beží veľmi rýchlo, čo som si začal uvedomovať po 50-tke, a najmä keď sa nám narodili vnúčatá. Minulosť náročná, ale každá doba je zvládnuteľná, takže aj súčastná. Podstatné je, aby sme mali dobré zdravie, porozumenie jeden pre druhého. No a myslím si, že od toho sa odvíjajú všetky podstatné veci v živote.
Ocenenia
13 prvých cien a vyše 25 nominácií
v renomovaných súťažiach ako: Slovak press Photo, Novinárska cena, Czech press photo, World Press Photo – Joop Swart Masterclass, The Best of Photojournalism
Štúdium
Fotografiu som vyštudoval na Vysokej škole výtvarných umení, kde v súčasnosti vyučujem ako externý pedagóg. Milujem učenie a preto vo svojom ateliéri pripravujem kurzy portrétnej fotografie a komunikácie. Spolu s Prof. Michalom Oláhom vediem kurz Sociálnej reportáže a fotografovania v teréne.
Prax