Slovakia Im Lovin It (2009 – 2016)

Keby ste sa spýtali Borisa Németha, koľko kilometrov precestoval, aby mohlo vzniknúť  dvadsať fotografií výstavy Slovakia Im lovin it, odpoveďou by bolo, že určite viac ako 100.000km. Nepochybne  aj  preto, že prvé fotografie k tomuto projektu vznikli ešte v nultých rokoch 21.storočia. Teda v časoch, keď Slovensko po predchádzajúcom historickom zlome vo svojich dejinách –  v roku 1993 sa  osamostatnilo od Česka –  sa rozhodlo pre ďalší zásadný zvrat a v roku 2004 sa vzdalo časti svojej nezávislosti a vstúpilo do Európskej únie. Identita visela vo vzduchu. Aký sme ? Kam  patríme ?  O čo sa usilujeme ? 

V rokoch 2001-2005 päť autorov pripravilo každoročne jednu obrazovú správu o Slovensku. Už ich netrápilo  ako v 90-tych rokoch objavovanie za komunizmu zakázaných tém – katolícke púte, Rómovia, etnické/názorové  menšiny, atď. – ale sa skôr sústredili na hľadanie nových znakov, symbolov, rituálov post-komunistickej slovenskej spoločnosti. Vtedy sa najviac skloňovalo vedomie toho, že sme boli akoby na križovatke, už v kapitalizme, ale ešte s mnohými stopami po komunistickej minulosti. Až z toho sa sformoval čudesný takmer surrealistický mix u Martina Kollára, ktorý ho nachádzal nielen na Slovensku, ale v celej strednej/východnej post-komunistickej Európe.

Némethov názov cyklu Slovakia – I´m loving it akoby pokračoval v stopách ironického / sarkastického komentára k eufórii z kapitalistickej záplavy konzumného blahobytu. po desaťročiach štátom nariadenej striedmosti či priam chudoby (v dobovom slangu sa tomu hovorilo „reálny socializmus“). Avšak to by sme pristali len na jednu vrstvu interpretácie, takú, ktorá síce tvorí jednu z tém fotografií, ale ich úplne nevystihuje. 

Musíme zvoliť paradox ako kľúč, ktorý môže otvoriť pochopenie autorových diel.  Keď Aurel Hrabušický píše o Borisovej metóde ako ceste, ktorá hovorí „jasne a presvedčivo“ musíme zároveň dodať, že týmto spôsobom, rozpráva o nejasnom, o neviditeľnom, o tajomnom. Prekonáva tým obmedzenia lokálne, je jedno, či sú jeho snímky z hlavného mesta Bratislavy, alebo z takmer anonymnej dediny niekde na východnom Slovensku. Ale aj obmedzenia časové, pretože  nehrá rolu či je z konkrétneho volebného roku, v ktorom zvíťazila či oná politická strana a nie nie je podstatné či sa práve dostavala alebo nie ďalšia jadrová elektráreň. V jeho obraze je identita ťažko uchopiteľná, je postavená na mozaike rozporov, ktoré spája jediné – vitalita. Akoby sa za všetkým, čo Boris Németh objavuje na Slovensku,  skrývalo sa presvedčenie, že koniec nikdy nepríde. Tento zostup do hlbín, aj keď s dobovými znakmi, pripomína čosi z mágie, je to kúzlenie, ktoré ťaži zo sily mnohoznačných vizuálnych obrazov. 

Németh stojí v opozícii k premene fotografie na jeden z občiansky angažovaných nástrojov premeny spoločnosti. Jeho diela nechcú zmeniť zákony v parlamente, ale sledujú meandre vnútorných pohybov jedinca či spoločnosti. Keď sa pozrieme na fotografiu rozostavanej stavby na opustenom vidieku tak nevieme, či je to príznak bankrotu ambicíózneho podnikateľa, ktorý nezvládol svoj business plán, alebo je to čudná rozprávková stavba, ktorú v noci zabývajú víly, škriatkovia, čarodejnice, či je to ready made nejakého umelca, ktorý posúva hranice umenia ( medzi úspešné nedávne projekty v súčasnom umení u nás  patrila stavba drevenice na streche desaťposchodvého sídliskového paneláku vo malom okresnom meste). Áno, je to aj surreálne, ale aj slobodné, pretože autor sa necháva niesť rozpormi namiesto toho, aby im určoval nejaký smer. Németh nemá jasnú odpoveď na to, aké je Slovensko. ale zato mu s radosťou nastavuje zázračné fotografické zrkadlo. 

Némethova  mágia pramení v tom, čo Le Clézio, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, nazval darom počuť šumenie vlastnej  krvi počas pokojnej noci. Je to aj zmyslové, ale aj univerzálne, prekračuje  všetky hranice –  osobné, politické, národné.  Na záver nemožno nespomenúť, že Németh je profesionálnym reportérom najvýznamnejšieho slovenského obrazového týždenníka. Jeho štýl nekladie dôraz na kompozičnú takmer laboratórnu kompozičnú precíznosť, je svojím spôsobom fotograf-výtržník, ktorá uprednostní zmysel pred dokonalosťou tvaru. Aj preto je jeho dielo tak fascinujúce, znepokojujúce a krásne zároveň. 

Václav Macek, kurátor

Slovakia Im Lovin It (2009 – 2016)

If you were to ask Boris Németh how many kilometres he had to travel to produce the twenty photographs for his exhibition –Slovakia – I’m -lovin it, he would answer: more than 100 000 for sure. This is above all because the project’s first photographs date from the early 21st century, when Slovakia was in the process of dealing with a historic turning point – declaring the separation from the Czech Republic in 1993 – followed by the equally fundamental decision to join the European Union eleven years later. Its identity is up in the air. Who are we? Where do we belong? What is important to us?

Slovakia – I’m loving it is an ironic/sarcastic commentary on the euphoria caused by overwhelming capitalist consumerism after decades of state-imposed restraint or even poverty. Németh chooses the paradox as the key to understanding his theme. Aurel Hrabusicky describes Boris Németh’s method as a path, at the same time “clearly and emphatically” touching on uncertainty, the invisible, and the mysterious. By doing so he disregards geographic limitations. 

It makes no difference whether the images are from Bratislava or an almost anonymous remote village in Eastern Slovakia. It doesn’t matter either whether his photos were taken in an election year with one or the other political party winning. Neither does it matter whether this or that nuclear power plant was completed. In his images, the identity of Slovakia is formed by a mosaic of contradictions, but they all have one thing in common: vitality. It feels as if everything that Boris Németh discovers in Slovakia conceals the conviction that the end shall never come. This exploration of the depth of the Slovakian soul provides a kind of visual magic, a sort of wizardry drawing its power from ambiguity.

Németh does not have a clear answer to the question what Slovakia is like but nonetheless takes pleasure in holding up the magical photographic mirror to it. Németh’s magic stems from what Le Clézio, French winner of the Nobel Prize in Literature, once called the “gift to hear the murmur of one’s blood in a quiet night”. It is both sensual and universal, overcoming personal, political as well as national boundaries. Németh’s compositions are not only careful observations, but above all he is a photographic trouble-maker. This is why his work is so fascinating, disturbing, disconcerting and beautiful all at the same time.

Curated by Václav Macek